Modlitba
Malomocní
„Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov.“
Malomocenstvo môže mať mnoho podôb. Nemusí ísť vždy len o Hansenovu chorobu, Lepru. Tak často sme málo, ba občas aj úplne bez mocní.
Sme malomocní, unavení, znechutení, frustrovaní, sklamaní. Zo seba, z druhých, zo systému, sveta okolo, z nenaplnených predstáv a očakávaní…
Naše sily odčerpáva neschopnosť prijať seba či druhých takých, akí sme. Alebo ich neochota prijať nás?
Vyčerpaní zápasmi s časom, neopätovanými citmi, zlyhaniami, netrpezlivosťou, hnevom, všednosťou, finančnou neistotou, nevďačnosťou, životom v jednom kolotoči…
Prečo?
Nie prečo to tak je, to už pravdepodobne väčšina z nás vie. Prečo to mám znášať, vydržať, stále znova začínať?
Apoštol Pavol síce nebol malomocný, no často bol v situácii úplnej bezmoci. Raz, keď bol práve vo väzení, spútaný železami „ako nejaký zločinec“ (to sú jeho vlastné slová), diktoval list pre svojho spolupracovníka Timoteja. Odkázal mu:
„Všetko znášam pre vyvolených, aby aj oni dosiahli spásu, ktorá je v Ježišovi Kristovi, a večnú slávu.“ (2Tim 2,10).
Keď sa ti derie na jazyk výkrik „Prečo?“ , zmeň otázku na „Pre koho?“ To je dôležité, dáva to zmysel našim námahám.
Vďačnosť
Keď Ježiš uvidel malomocných, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu.
Iste, ďakoval mu za uzdravenie, za vyslobodenie z izolácie, možno za to, že sa konečne môže vrátiť ku svojim blízkym.
Možno mu ďakoval za to, že ho Ježiš neodohnal ale, naopak, mal aj pre neho slovo. Hoci bol pre Ježiša ohrozením, hoci bol cudzinec zo Samárie a to znamenalo predsudky.
A možno mu dokázal ďakovať aj za skúsenosť choroby, za bezmocnosť ktorú prežil a ktorá výrazne prispela k jeho premene na iného človeka. Za malomocenstvo, vďaka ktorému už nikdy nebude taký, aký bol predtým. Snáď bude teraz oveľa lepší.
