Modlitba
Rodičia sú dôležití
Potom. Po čom? Potom, čo stvoril svet zo všetkými tými úžasnými miestami, rastlinami a živočíchmi. Potom, čo všetko pripravil na príchod človeka.
Pripravil raj. Raj bol požitý len raz, len pre prvých ľudí. Pre prvé deti, ktoré prišli na svet bez rodičov. Aj ony potrebovali miesto, kde môžu v bezpečí dorásť pre veľký svet. Potrebovali domov. Preto Boh vysadil raj.
Deti sú dôležité
Toto je asi jediný raz, keď je Ježiš namrzený. Prečo? Pretože deti sú dôležité. Tie, ktorým upierame možnosť narodiť sa. I tie, ktorým boli uprení milujúci rodičia. Kým? Nimi, spoločnosťou, okolnosťami, strachom, ľahostajnosťou… To nie je dôležité.
Detské domovy sú dôležité
Tí ľudia v domovoch a krízových centrách sú dôležití. Všetky tie tety a ujovia, ktorí denno denne robia čo vedia, často zápasiac s pocitom nezmyselnosti svojej práce. Nie, to nie je práca. To je služba. Nevyhnutná, lebo momentálne to inak naša spoločnosť nevie, alebo nechce. Nedocenená, lebo sú medzi mlynskými kameňmi, rozomieľaní každodennou realitou. Nepochopená. Lebo sa od nich čaká takmer nemožné, totiž že vytvoria pre deti domov. Ich anjeli, spolu s anjelmi detí, v nebi ustavične hľadia na tvár Otca.
Profesionálni rodičia sú dôležití. Tí, ktorí prijmú jedno takéto dieťa, zo všetkými jeho bolesťami, traumami a pichliačmi, aby ho napriek všetkému zahŕňali tých pár mesiacov láskou. Než pôjde ďalej. Prečo to robia? Možno preto, že tušia, že náš Otec, ktorý je na nebesiach nechce, aby vnútorne zahynul čo len jediný z týchto maličkých.
Starká a starký sú dôležití
Aj pre nich je to zložité. Musia sa totiž naučiť milovať ďalšieho človeka, ktorého život postavil medzi nich a ich dospelé dieťaťa. Tak, ako sa museli naučiť milovať jej manžela či jeho manželku. Ak to dokážu, ak prijmú jedno takéto dieťa, v ňom prijímajú to zvláštne rodičovstvo svojej dcéry alebo syna.
Súrodenci a príbuzní sú dôležití
Jakub - Izrael miloval najviac zo všetkých synov Jozefa. Myslím, že to nie je presné. Možno len Jozefa miloval inak, ako ostatných synov. Veď je to prirodzené. Niektoré z detí potrebuje viac starostlivosti, iné viac nežnosti, ďalšie viac pozornosti. A zrazu akoby sa tí, čo boli prví, stali poslednými. Necítia, že menej pozornosti neznamená menej lásky.
A pritom od nich tak veľa závisí, od prijatých bratov a sestier prijatých detí. Oni sú, spolu s krstnými rodičmi, s blízkymi, priateľmi, Nenahraditeľní.
Tí ostatní sú dôležití
Nie každý je taký citlivý ako Mária, ktorá sa ponáhľa pomôcť s domácnosťou svojej tete Alžbete, žene v pokročilom veku, ktorá len nedávno počala svoje prvé dieťa. Nie každý je taký citlivý ako Alžbeta, ktorá nevidí v Máriinom rodičovstve urážku vlastného rodu, poníženie ani skomplikovanie si života…, ale skutočný dar. Nie každý dokáže vidieť v tom, že ste prijali dieťa, znak požehnania.
To neznamená, že tí ľudia sú bezcitní, hlúpi alebo arogantní. Skôr sú bezradní, zmätení a rozpačití. Neodsúď ich, prosím. Je priveľa poľahčujúcich okolností, na ktoré by si pri tom určite prihliadol. Oni nie sú nepriatelia tvojho dieťaťa. Aj keď okolo seba rozdávajú bolestné rany. Sú skôr slonmi v porceláne. Taký slon je nešťastný. Vie, že niečo rozbil. A keď sa obzrie, aby zachránil čo sa dá, rozbije ďalšie a ďalšie. Je ťažkopádny a ťarbavý. Ale nie je zlomyseľný. Aj keď ti to tak pripadá.
Neviditeľní sú dôležití
Sú všade okolo nás. Ale málokto si ich všimne. Neviditeľní ľudia, ktorí nemilujú ani tak slovom a jazykom, ale drobnými skutkami. Ktorí majú otvorené srdce pre každú núdzu. Aj tú našu. Tí, na ktorých sa väčšinou zabudne.
Inštitúcie sú dôležité
Všetky tie úrady, sociálky, súdy… sú dôležité. Nie preto, aby kohokoľvek odsúdili. Nie na to, aby na niekoho ukázali prstom. Na to, aby pozdvihli tých, čo sa ocitli na dne. „Neodsudzujem ťa. Choď a už nehreš!“
Mimovládne organizácie sú dôležité
Nie všetci tí, čo obídu okolo bez povšimnutia, ale ten jediný, čo sa pristaví a urobí, čo je v jeho moci…, ten je kľúčový. Tí, čo pomáhajú rodinám, aby deti nemuseli odísť od mamy a otca. Tí, čo hľadajú pre deti nový domov alebo náhradné rodiny. Tí, čo si všimnú, vyhrnú rukávy a urobia všetko, čo je v ich silách. A niekedy aj trochu viac. „Choď a rob aj ty podobne!"